Novosadski Ikar 2024 – REPORT Jána Moravčíka

V reporte z piatku som síce písal, že prvé fotografie by sa mohli na webe objaviť v sobotu poobede, no vzhľadom na pomerne nabitý program a absenciu internetu sa mi to nepodarilo. Ale vôbec to neľutujem, pretože včerajšok bol pre mňa tak silný, že bolo iba dobré „zobrať si čas navyše“, aby som to mohol všetko spracovať. Modely robím viac ako 25 rokov, myslel som si, že také veci ako „toto bola moja najlepšia súťaž, ktorú som zažil“ už mám dávno za sebou. Šialene som sa mýlil, pretože včerajšok bol deň z absolútne inej kategórie a som nesmierne šťastný, že som ho mohol stráviť v Novom Sade spolu s mojim srbskými priateľmi. Ak máte záujem, čítajte ďalej, prezradím vám viac.

Deň pre mňa včera začal budíkom o piatej hodine, no aj napriek veľkej snahe sa mi nepodarilo vstať a v posteli som sa prevaľoval ešte pol hodinu. Donútený časovým plánom, ktorý sme si večer predtým stanovili som nakoniec vstal, urobil rannú hygienu a nachystal si všetky veci. Roman ma zaviezol do Noveho Sadu a vyhodil ma pri Dunaji. Ešte pred súťažou som si chcel prezrieť Petrovaradínsku pevnosť. Minulý rok v lete som tu bol spolu s rodinou a priateľmi, a tak som sa vybral po spomienkach a musím uznať, že to stálo za to. Počasie vyšlo na jednotku a ja som si užil chvíľku samoty, aby som si v pokoji zaspomínal, zhodnotil si posledný rok môjho života a plne si vychutnal moment prítomného okamihu.   

Hneď na to som sa vybral do Archívu Vojvodiny, na miesto, kde sa konal 17. ročník súťaže.

Vyzdvihol som registračné lístky a čakal som na príchod priateľov. Medzi prvými prišli Vladimír Prvanov s dcérou Nasťou a Zoran „Profa“ Jakovljevič.

Medzitým som si odbehol do centra mesta, ktoré bolo doslova pár krokov. Registrácia bola vyhlásená do 12:00 a musím konštatovať, že veľa modelárov tento čas využilo a poniektorí prišli tesne pred jej ukončením. Nakoniec sa na súťaži registrovalo približne 450 modelov od modelárov z celého Srbska, Chorvátska, Maďarska a Slovenska. Čo ma ale prekvapilo najviac, že kvalita súťažných modelov bola na vysokej úrovni.

Po ukončení registrácie začalo oficiálne zahájenie súťaže. Keďže včera bolo v Novom Sade prekrásne počasie, uskutočnilo sa vonku. Bolo to absolútne skvelé!

Počas týždňa mi Miky písal, či im pomôžem s hodnotením modelov. Samozrejme, že som súhlasil. Je to pre mňa opäť nová skúsenosť  a je dobré vedieť, čo preferujú srbskí modelári, resp. rozhodcovia. Pred samotným hodnotením prebehol míting a utvorili sa dvojice na jednotlivé kategórie. Ja som bol „dvojča“ s Profom, o to viac som si to užil!

Do Noveho Sadu sme niesli štyri ceny. Tri za EastModels a jednu za Panzershow. Spoločne s Mikym sme ocenili tieto tri prekrásne modely.

V mene tímu Panzershow som venoval kríž tomuto fantastickému flaku.

Po hodnotení pripravili pre modelárov honosné posedenie. Iba pripomeniem, že to bolo stále počas súťaže. Na Slovensku sa takéto niečo organizuje až keď je po všetkom. Tu to bolo iné. No a jesť pleskavicu, klobásu a ich fantastické pečené mäso na modelárskej súťaži? Nič iné som si nemohol priať!

Pár minút po piatej hodine začalo vyhodnotenie. Opäť vonku. Pre modelárov bolo pripravených množstvo cien. Najmladší víťazi dostali k medaile za prvé miesto aj stavebnicu. Ostatní ocenení modelári získali veľmi originálne ocenenia.

Best of Show, resp. Novosadski Ikar putoval do rúk Vladimíra Prvanova. Z tohto ocenenia pre Vladimíra som sa veľmi tešil, pretože s Vladimírom sa už niekoľko rokov poznám. Prvýkrát sme sa stretli v Novom Sade v roku 2018, kde sprevádzal svoju dcéru Nasťu. Popri nej ho modely „chytili“ tiež a za pár rokov sa vypracoval na špičkového modelára. Vladimíra s rodinou som do Liptovského Hrádku na súťaž EastModels Challenge 2024 samozrejme pozval a pevne verím, že sa tam opäť stretneme. Jeho modely sú fantastické!

S Vladimírom a jeho dcérou počas súťaže Novogodišnji Kup 2022

Po vyhodnotení organizátori zbalili a upratali priestory súťaže. Ja som v Novom Sade ešte zostal, pretože som čakal na Romana, kým príde z Vukovaru. Toto čakanie mi Miky spríjemnil pozvaním do armádnej reštaurácie, kde sa nachádzali niektorí členovia klubu. Keďže pivo nepijem, rozhodol som sa pre slivovicu a neľutoval som, bola výborná a dobre mi po celom dni padla (teda tri slivovice mi dobre padli).

To najkrajšie na celom dni sa udialo na jeho úplný záver. Miky telefonoval s chalanmi z klubu. Tí sa nachádzali na mieste, kde sa ako klub roky stretávajú a realizujú prípravné práce na súťaž. Je to zašitá miestnosť niekde v Novom Sade a po prekročení prahu cítite neopakovateľnú atmosféru. Jednak históriou, na druhej strane zo všetkého cítiť vášeň s akou títo chlapi k modelom roky pristupujú. Schválne hovorím roky, pretože členovia klubu sú páni, ktorí organizovali súťaž, keď ja som bol ešte dieťa.

Okrem nostalgických stavebníc od Kovozávodov Prostějov a farieb Humbrol...

...ma zaujali fotografie z prvého ročníka súťaže Novosadski Ikar, ktorý sa konal v roku 1993. O to by nešlo, ale kto pozná trošku históriu, vie, že v tomto období zúrila v Juhoslávii občianska vojna. Pýtal som sa ich preto, ako sa to dalo vtedy zorganizovať. Odpovedali mi, že to bolo ťažké, nebola elektrika, všetko bolo až príliš komplikované. No ani to ich nedokázalo odradiť od toho, aby robili to, čo majú radi. A za to si ich nesmierne vážim, zvlášť teraz, kedy je svet zmietaný vo viacerých konfliktoch.

Na jednom kresle som objavil čiernobielu fotografiu z prvého ročníka súťaže, boli na nej viacerí členovia klubu. Kto ma dlhšie sleduje určite o mne vie, že milujem Srbsko a zaujímam sa o históriu občianskej vojny v bývalej Juhoslávii. Tá fotka ma tak oslovila, že som sa opýtal, či by mi ju predali. Chlapi na mňa pozreli, čo som normálny a podarovali mi ju. Miky mal nápad, či ju môžu podpísať. Absolútne skvelé! Dostal som tak ten najkrajší dar a to, že časť z tých chlapov, ktorí to robia úprimne a z lásky, bude odteraz v mojej dielni na čestnom mieste vedľa mojej starej mamy, mojej rodiny a spoločnej fotografie s Migom Jimenezom.

Čo napísať na záver? Kniha s názvom Srbsko, ktorú sme vďaka Miroslavovi Šljivićovi otvorili a začali písať v decembri roku 2017 uzavrela svoju ďalšiu kapitolu, ale nie poslednú, pretože to, čo som zažil včera, na to budem do konca svojho života spomínať a pevne verím, že o tom všetkom raz budem rozprávať svojim vnúčatám, keď sa ma budú pýtať, kto na tej fotografii v mojej dielni je. Zo srdca vám chlapi ďakujem a vidíme sa budúci rok!