Novogodišnji Kup 2022 - REPORT Lukáša Kvietka

     Prvý deň

Od štvrtku do nedele Vás na konci každého dňa Janko Moravčík vo svojich reportoch informoval o priebehu, o ceste, o zážitkoch a o všetkom, čo sme videli a robili. Teraz sa Vám to pokúsim zosumarizovať do jedného článku z pohľadu zúčastneného, z pohľadu šoféra, a z pohľadu človeka, ktorý zbožňuje Srbsko, srbských ľudí, srbskú kuchyňu a srbský temperament. Ak by som Vás tým nudil, tak sa vopred ospravedlňujem.

Zo Slovenska sme sa vybrali partia štyroch nadšencov modelárstva a milovníkov Novoročného pohára v Belehrade. Starú partiu mňa, Jana a Maja doplnil Dano Hajtinger, ktorý sa nenechal dlho prehovárať na tento náš každoročný obľúbený výlet. A ako obrovský fanúšik Balkánu, bývalej Juhoslávie, futbalu a modelov nám na túto možnosť prikývol takmer okamžite.

Prvý deň sme sa hneď za maďarsko-srbskou hranicou stretli s našou pridruženou posádkou z Českej republiky v zložení troch Čechov (aby som náhodou neurazil, tak asi skôr Moravákov) Marek Zindulka, Jozef Kallas a Roman Vaško) a jedného Slováko-čecha Michala Praštiaka. Boli sme dohodnutí, že po stretnutí sa rýchlo presunieme na raňajky do Subotice, do pre nás legendárnej reštaurácie Boss Café. Novým členom osádky, ktorí boli s nami v Srbsku prvýkrát sme v krátkosti ukázali najkrajšie miesta Subotice a presunuli sa do Nového Sadu na Petrovaradínsku pevnosť. Fascinujúci výhľad na Noví Sad, pri ktorom mi vždy prechádzajú zimomriavky po chrbte, pretože pri prvej návšteve nám Miroslav Šljivić vyrozprával celú históriu, od výstavby, prestavby až po dobu, kedy sa Srbsko bombardovalo, a oni svoju krajinu chránili. Takže návštevu Petrovaradínu máme vždy spojenú s Mikim, s ktorým sa vždy a výlučne stretáme v pevnosti, a absolvujeme krátku prehliadku s výkladom. Garantujem Vám, že o 10 rokov budeme schopní robiť prehliadku Petrovaradínu pre turistov z ktorejkoľvek časti sveta.

Pri prvej návšteve Srbska v roku 2017 nám chalani z Nového Sadu, Predrag a Rade ukázali skvelú reštauráciu Dunavac, kde sa nám zapáčilo natoľko, že je to povinná a obľúbená zastávka pri každej návšteve Srbska a pri každom prechode cez Novi Sad. Čo môže byť lepšie po 6 hodinovej ceste, ako si pochutnať na najlepších sumcoch na svete ;) Takže ďalšia zastávka z Petrovaradínu, reštaurácia Dunavac. Miki nám telefonicky zarezervoval stôl pre 9 ľudí, a keď sme dorazili na miesto, čakalo nás prijemné privítanie, vo forme prestretého stola, kde sa stačilo len usadiť, buchnúť 4 rakie (Zindulka a Kvietok mali smolu, keďže tak radi šoférujú), a natlačiť sa spomínanými sumcami. Po výdatnom obede sa nám naozaj od stolov nechcelo ani vstať, ale napriek skvelým chvíľam s našim ambasádorom Miroslavovm Šljivićom, ktorý je mimochodom aj šéfredaktor elektronického magazínu Maketar Plus, sme sa museli rozlúčiť a pokračovať ďalej.

A kam? Do mestečka, ktoré odporúčam navštíviť každému Slovákovi, ktorý sa do Srbska vyberie. Do mestečka s názvom Báčsky Petrovec, kde žije 88% Slovákov, ktorí sú potomkovia našich spoločných predkov, ktorí „Dolnú zem“ začali osídľovať v 18. storočí. A mesto je nádherné, ale čo mňa ešte viac uchvátilo je rýdzo slovenský jazyk. Slovenský jazyk, kde sa stále hovorí mäkko a kde sa stále používa to naozajstné „ďe, ťe, ňe, ľe“. A pre mňa, ako rodáka z Brezna, z Čierneho Balogu žijúceho v Rimavskej Sobote je toto naozaj neskutočne silný zážitok.

Ubytovali sme sa vo Vile Anna, kde nás privítal pravý nefalšovaný Srb Bojan, ktorý nie je dolnozemský Slovák, ale originál Srb, ženatý so Slovenkou, takže jeho komunikačné schopnosti v slovenčine boli že „ty kokso, veď my sme ako doma“. Skvelý prístup a nádherné ubytovanie, čo viac by sme chceli. Po celom dni sme si konečne mohli oddýchnuť a zabaviť sa s priateľmi. A natočiť video s pozvaním na súťaž de Belehradu, ktorého hlavným protagonistom bol Marek Zindulka, ale kvôli nevhodnému pozadiu ho zverejniť nemôžeme. Ale vždy, keď uvidíte mňa, Jančiho, alebo Mareka, určite si to video ku zhliadnutiu vypýtajte, stojí to za to.

Dúfam, že som Vás veľmi neunavil, pretože prejdeme ku druhému dňu.

Druhý deň

Po skvelých raňajkách v Petrovci – burek s bielym jogurtom ... vážne odporúčam každému, kto Srbsko navštívi. Garantujem Vám, že žiadne zažívacie ťažkosti Vás nasledujúce dni trápiť nebudú, sme pokračovali v smere do Belehradu a tešili sa na mesto. Cestou Michalovi v hlave blisol nápad, aby sme sa zastavili v predajni a kúpili si nohavice od srbského výrobcu outdorového oblečenia. Prečo nie, veď to máme po ceste, tak sa tam aspoň pozrieme. Našli sme podnikovú predajňu s rozmermi 3x4 m, kde nakupovalo celé Srbsko, a to oblečenie je naozaj kvalitné a za skvelé ceny. Takže ak ste si na fotkách všimli tie rovnaké nohavice, tak áno: „dámy boli nakupovať a kúpili si rovnaké gaťata“.

Odtiaľ v rýchlosti na letisko, pretože vieme, že letisko je v rekonštrukcii, čo bol aj dôvod, prečo bola súťaž presunutá do iných priestorov. Ale dúfali sme, že sa nám podarí si urobiť aspoň prehliadku. Čo čert nechcel, strážnik bol prísnejší, ako sme si mysleli, a ani náš slovenský pôvab ho nepresvedčil, aby nás pustil aspoň na 5 minút do areálu, museli sme si vystačiť len s fotkou zo začiatku areálu. Na druhej strane nás to potešilo, pretože vieme, že chalani sa o rok budú chcieť vrátiť a vidieť múzeum v plnej kráse.

Po príchode do Belehradu sme hneď zaparkovali v nákupnom centre, a vyšli na ulicu Knez Mihailova, odkiaľ sa presunuli na krátku prechádzka na Námestie Republiky a na ulicu Skadarska. Viac sme bohužiaľ nestihli, pretože nás premohol hlad, tak sme sa rýchlou chôdzou presunuli pred nákupné centrum, kde mal stánok s pleskavicou lokálny predajca – pre nás to nebol len obyčajný lokálny predajca pleskavice, ale rovno Michelinský kuchár. Kto ochutná, alebo ochutnal pravú srbskú pleskavicu, určite vie, o čom píšem.

Rovnako, ako v Novom Sade, aj v Belehrade pravidelne navštevujeme pevnosť Kalemegdan, pretože sa vždy nájde niekto z našich známych, ktorý sa tam chce ísť pozrieť, a my mu vždy radi urobíme prehliadku a výklad. Takže o 10 rokov robíme sprievodcov aj v Belehrade. Prekrásny výhľad na rieky Dunaj a Sáva, zaujímavé artefakty zo stredoveku, zachovalá technika z vojnového obdobia ... Kalemegdan je pre modelára na nezaplatenie. A ak ku tomu náhodou hráte aj World of Tanks, tak pastva pre oči ako vyšitá.

Zotmelo sa a na nás sa okrem únavy zniesli aj oblaky, tak sme stihli na minútu presne nasadnúť do áut a vyhnúť sa tak dažďu. Po dvoch dňoch cestovania sme mali naozaj dosť, a potrebovali sme si pred súťažou poriadne oddýchnuť. Dúfam, že Slovákom a Čechom nemusím vysvetľovať, čo pre Slováka a Čecha znamená poriadny oddych. Po príchode do nášho obľúbeného ubytovania sme zostali mierne rozčarovaní, avšak rýchlo nás o prešlo. Mali sme objednaný apartmán pre štyroch, avšak po nejakej administratívnej chybe sme dostali dve izby pre dvoch. Z čoho sme neboli nadšení, keďže sme potrebovali kuchynku, sporák, kuchynské zariadenie atď... Ale, pani majiteľka podľa objednávky spoznala pána Moravčíka, a pamätá sa, že každý rok tam chodíme, tak že ako náhradu sme dostali inú izbu pre dvoch, kde okrem chladničky, peknej kúpeľne, bola aj obrovská vírivka s LED svetielkami nad hlavou, a obrovská posteľ, nad ktorou bolo ešte väčšie zrkadlo. Neviete náhodou, prečo toto ľudia robia? Na čo by sa chcel niekto dívať pri ležaní do zrkadla na plafóne, nechápem...:)  Samozrejme, že sme akosi rýchlo zabudli na kuchynku a príbor, a sporák a kanvicu a stoličky, a prikývli sme, že fajn, súhlasíme. Rýchlo sme sa presťahovali, a išli „oddychovať“ ku zvyšku partii do apartmánu, ktorý v pohode uchýlil 8 modelárov.

Tretí deň

Ďalší deň, ráno 4 hodiny, Janči píše report, pretože sme si večer veľmi oddýchli, tak ho už nestihol napísať v noci, ja som sa otáčal na druhý bok. Okolo 8mej sa skočilo do miestnej pekárne na typické raňajky – burek a jogurt, a po raňajkách sme sa ponáhľali na súťaž do nových priestorov Beogradski sajam. Konečne sme videli po dlhom čase všetky známe tváre, Profa, Časlav, Dejan, Marko, Anže, Chris a plno plno ďalších, na ktorých sme sa veľmi tešili. Keďže von bolo na 10. december extrémne krásne počasie, až 15 stupňov, rozhodli sme sa, že čas využijeme na návštevu dvoch top futbalových mužstiev Crvena Zvezda a Partizan Belehrad. Okrem štadiónov sme si prešli aj fan shopy (v Partizanskom sme sa nepriznali, že sme už boli v Crvenej Zvezde – ešte sme sa v zdraví chceli vrátiť na súťaž), a samozrejme urobili si fotky so symbolmi – tank T-55, ako symbol Crvenej Zvezdy Belehrad a parný valec, ako symbol Partizanu Belehrad.

Po asi dvoch hodinách sme aj trochu vyhladli, tak sme našli 5 hviezdičkovú reštauráciu neďaleko štadiónu a vychutnali si držkovú polievku, čevapi, klobásu, plnenú kapustu a srbský gordon blue, a nasýtení a spokojní sme sa mohli vrátiť do priestorov Novogodišneho kapu.

S našimi priateľmi z klubu Oluj sme sa dohodli, že môžeme zostať v priestoroch súťaže aj po štvrtej a počas hodnotenia vyfotiť všetky modely, aby sme Vám ich mohli pekne všetky ukázať. Ďalší deň zbehol neskutočne rýchlo, a tak sme sa znova ponáhľali na apartmán, aby sme mohli oddychovať. A oddychovali sme znova do skorých ranných hodín, po niektorí asi do 2hej. Janko bol znova taký oddýchnutý, že sa k reportu dostal až v nedeľu ráno. My sme ešte predtým stihli vyskúšať aj vírivku. Veď keď sme ju už mali na izbe, bol by hriech, aby sme nevypustili všetku teplú vodu z bojlera, a nenatrepali sa do nej a nevychutnali si pohodu pri božskom tekutom chlebe. A čo nás čakalo štvrtý deň? Ak ste sa dostali až sem, tak vydržte, nebude toho už veľa.

Štvrtý deň

Ako inak mohol začať, ako písaním reportu o 5tej ráno – asi ho o rok pošlem na samotku, pretože Janči vstáva v čase, keď sa ja otáčam na druhý bok. A nie je nič príjemnejšie, ako keď Vám hodinu ťuká pri hlave klávesnica z laptopu a vy sa neviete dočkať, kedy to skončí. A keď to skončí, tak príde otázka. Zbehneš so mnou pre raňajky? No ak by som ho mal zabiť hneď ráno, prišli by sme o najsilnejší článok EastModels, tak to proste len musím nejako pretrpieť. Bohužiaľ, aj v Srbsku pekári oddychujú, takže sme v nedeľu ráno burek nezohnali. Ale nahradili sme ho makovníkom, ktorý bol totálnym opozitom toho nášho. Takže nie cesto a trochu maku, ale mak a kde tu nejaké cesto. Po raňajkách sme sa rýchlo pobalili, pretože po súťaži nás čakala dlhá cesta domov, a bežali na súťaž. Vedeli sme, že nedeľa bude ten deň, keď sa stretneme a zoznámime s novými tvárami, po čase uvidíme aj staré známe tváre, zozbierame nové kontakty, oprášime tie staré a budeme si užívať a robiť to, čo nás baví.

Hneď ráno sme urobili rozhovor s Antóniom, mladým slovenským, šikovným a nádejným modelárom, s našim členom Marekom, pretože od jeho súťaže sme toho mali naozaj veľa, a nebol čas ani pokecať, a s našim skvelým priateľom Romanom, ktorý je stále duchom mladý. Dokonca mám veľakrát pocit, že mladším duchom, ako som ja.

Po rozhovoroch sme sa konečne mohli venovať všetkým ostatným, vymieňať si kontakty, skúsenosti, spoznávať nových ľudí, ktorých bolo v Belehrade tento rok neúrekom. Bol to pre nás neskutočne silný zážitok, až nás dokonca mrzelo, že to za chvíľu bude končiť a my sa pomaly poberieme domov. Ale je pravda, že nás to znova nabilo energiou na veľmi dlhú dobu. A len sme sa utvrdili v tom, ako sme radi, že sme projekt EASTMODELS reštartovali a začali presne tam, kde sme skončili. Na súťaži, v spoločnosti skvelých ľudí, v spoločnosti priateľov a za účasti skvelých partií z rôznych krajín. Verím, že rovnako ako my, aj Vy budete nadšení z našej práce. A že Vás bude baviť navštevovať súťaže na Slovensku a v zahraničí, že Vás bude baviť čítať naše reporty a sledovať naše videá, a že si modelársky koníček budete užívať rovnako ako my. A my Vám sľubujeme, že ak nám to zdravie dovolí, tak tu budeme pre Vás čo najdlhšie, aby ste mali všetky informácie na jednom mieste, a nemuseli si robiť starosti s hľadaním modelárskych podujatí a rôznych noviniek zo sveta nás, tichých bláznov (čo nie je celkom pravda, pretože ak si pozriete niektoré videá, uvidíte, že blázni sme, ale tichí ani náhodou).

A na záver ešte zážitok z cesty. Človek sa teší, že keď už súťaž dopadla fakt dobre, skvele sme sa cítili, užili si perfektný víkend s priateľmi, už stačí len v pohode prísť domov. Nabili sme si navigáciu so smerom do Rimavskej Soboty ... pána, chlapi, o 9tej sme doma. Prídeme na hranice, srbská hranica prejdená za možno 10 minút, páni, to bude bomba, my sme za chvíľu doma. Drrrrrrrrr, maďarská hranica 3 a pol hodiny. Jedno auto asi 15 minút, kamióny sa hýbali rýchlejšie ako osobná doprava, zima, vietor, dážď ... až do doby, kým sa všetci vodiči nerozhodli napodobniť reklamu na UEFA a stovky áut začali naraz trúbiť. Atmosféra ako derby Crvena Zvezda a Partizan, kompetentných to trochu popohnalo, a nakoniec sa to nejako rozbehlo. 3 a pol hodiny strávených na hranici bol väčší čas, ako doposiaľ všetok spolu od roku 2017. Ale, na hraničný priechod Horgoš nezanevrieme, a do Belehradu sa budeme určite vracať každý rok, len cez taký malý, bočný, nenápadný hraničný prechod Horgoš 2.

Priatelia, do skorého videnia.