Zdenko Bugáň - interview 1. časť

Ahoj Zdenko, ty si medzi modelármi známe meno. Rovnako ako ja pochádzaš aj ty z Liptova. Prezraď nám odkiaľ  si, koľko máš rokov a aká bola cesta k modelom a modelárstvu v tvojom prípade.

Ahoj Janko. Tak poďme teda na to. Vek 33 rokov, výška 176 cm, váha okolo 79 kg.  Tmavé hnedé vlasy (s miernou striebornou patinou spôsobenou termínmi do Modeláře), modré oči (dioptrie okolo 2,5 do diaľky, taktiež spôsobené termínmi do Modeláře), ľavá noha vraj kratšia o 1 cm ako pravá (spôsobené dvojitou zlomeninou stehennej kosti v mladom veku, jedno z mála telesných poškodení nespôsobených Šterbáčkovými termínmi), slobodný, zadaný, heterosexuál, mäsožravec, nefajčiar.

Pochádzam ako ty z Liptova, od detstva žijem v Ružomberku. S modelmi som prišiel do styku už v rannom detstve, pamätám si, že môj najobľúbenejší časopis bol už vtedy staré známe ABC, ktoré vždy obsahovalo v strede prílohu s papierovými modelmi a tak som už od malička vystrihoval a prstami upatlanými od kanagónu  na kuchynskom stole nie moc úspešne patlal Malú památkovú rezervace R. Vyškovského.

Prvý plastikový model si pamätám presne, otcov švagor mi kúpil Aviu-S199 od Kovozávodov Prostějov a samozrejme som ju úplne neúspešne upatlal tým istým kanagónom. Potom to už šlo rýchlo, najskôr rôzne KP, Smer potom sa pritrafil kde tu Revell z Tuzexu, úplnym vrcholom bol P-47 Thunderbolt od Revellu v 1:32, ktorý bol v tej dobe výrazne nad moje schopnosti. S príchodom puberty prišli samozrejme iné adekvátnejšie koníčky ako počítačové hry (Wolfenstein, Doom,...však si to snáď pamätáš) bojové umenia, punková kapela, proste tie klasické hobby násťročného neuspokojeného mladíka. Niekedy na vysokej škole som sa raz náhodne pristavil pri modelárskom obchode, myslím že v Bratislavskom Auparku, a len tak zo srandy kúpil nejaký model. No a stará láska bola obnovená a potom to už šlo veľmi rýchlo. To bolo asi v roku 2001, odvtedy staviam a lepím prakticky sústavne, občas s menším prestávkami, ak to vyžiadajú okolnosti.

V minulosti si robil rôzne druhy modelov, dnes sú to viac menej lietadlá. Vždy si prirodzene viac inklinoval k lietadlám?

Lietadlá a všetko spojené s letectvom ma vždy fascinovalo a lákalo. Ako raz pekne povedal Petr Marek, neexistuje škaredé lietadlo, každé z nich je svojim spôsobom krásne. Na leteckých dňoch dokážem hodiny fascinovane pozerať aj obyčajného posýpacieho Čmeliaka lietať ponad hlavu. Prirodzene preto asi inklinujem skôr k leteckým predlohám, neznamená to však, že by ma nelákali iné stavebnice. Každy druh modelov vyžaduje iné postupy a techniky a ja ich rád všetky skúšam vlastnými rukami. Preto v mojich rozostavaných modeloch nájdeš momentálne aj niekoľko kusov bojovej techniky 1:35, loď v 1:700, sci-fi vesmírnu loď z Warhammera 40000 či kopu rozmaľovaných figúr. Akurát nespĺňajú kvalitatívne kritériá aby som sa ich odvážil prezentovať.

V momentálnych dňoch som doslova fascinovaný mega-diorámami Aitora Azkueho (práve vydal nádhernú knihu, kde ich popisuje detailne), takže mojím aktuálnym cieľom je naučiť sa obstojne maľovať figúry a niečo podobné sám skúsiť. Takže primárne stále staviam lietadlá, ale modelári iných kategórií, majte sa na pozore. 

Diorámy Aitora Azkueho sú Zdenkovou inšpiráciou, 

no medzi jeho modelmi nájdete aj modely bojovej techniky alebo dokonca figúrky...

Ty si špecifický typ modelára, pretože máš špičkovú prácu, no na súťaže nechodíš. Prečo je to tak?

Za toto môže len a jedine jediná vec – lenivosť či pohodlnosť. Na jednej strane ma nikdy nebrala taká tá typická súťažná modelárska rivalita, pretože si nemyslím, že modely sú niečo, čo sa dá objektívne porovnávať. Skúsenosti často ukázujú, že rozhodcovia sú predsa len ľudia, ktorí majú svoje preferencie, slabosť na nejaký typ, svoj pohľad na to ako má vyzerať patina či celkový dojem a porovnávanie na súťaži nebude nikdy objektívne nech si hovorí ktokoľvek čokoľvek. Preto v nejakom zbieraní cien nevidím zmysel, podľa mňa sú vždy len akýmsi subjektívnym ocenením.

Na druhej strane pre mňa predstavuje zúčastnenie sa súťaže s modelmi vždy tak trochu otravu, vieš, zabaliť modely, aby prežili cestu, opatrne ich vybaliť, tŕpnuť celú súťaž či sa nepoškodia, potom ich rýchlo opatrne baliť, opäť previezť bez poškodenia domov, potom 3 dni opravovať poulamované pitotky, popraskané výplety...

To však neznamená, že by som sa súťaží nerád zúčastňoval ako formy sociálneho vyžitia.  Zvyčajne sú to ľudia, ktorí ma na podobnú akciu prilákajú. Typickým prikladom bol predposledný skvelý Bulldogfest, človek prišiel naľahko, poobedoval s Jindřichom Šterbáčkom, nakúpil nejaké potrebné modelárske príslušenstvo, zbehol na chatu s príjemnými ľuďmi, kde mu Cuba Libre namiešala Migova manželka, potom ho ochotná priateľka prišla zobrať a zaviezť domov, takto si predstavujem príjemnú modelársku súťaž z môjho pohľadu. A moje modely, tie si človek pozrie prinajhoršom aj v Modeláři alebo na internete.

Zdenko a Jindra na afterpárty po súťaži Bulldog fest  2014

Na druhej strane pravidelne prezentuješ svoju prácu v časopise Modelář ... je to v podstate určitý spôsob prezentácie.

Áno, Modelář beriem ako nejaký spôsob objektívneho ohodnotenia kvality mojich modelov, akýsi externý feedback na svoje výtvory, ktorý ma samozrejme zaujíma rovnako ako väčšinu modelárov. Podľa mňa detailné fotografie v magazíne dokážu ukázať model lepšie ako vystavenie na súťaži v tmavej miestnosti pod 60-tkou žiarovkou vo výške meter od zeme, kde naň pozerajú ľudia z diaľky a potme. A písanie článkov do magazínu ma vyslovene baví a istou formou aj motivuje. Pocit, že tvoj model uvidia desatisíce čitateľov dokáže človeka prinútiť, že nič len tak ledabolo neodflákne a dá si na stavbe záležať.

S ľuďmi, s ktorými som robil rozhovory a tiež svoje modely publikujú v časopisoch som sa pýtal spoločnú otázku. Čo všetko obnáša realizácia modelu pre časopis?

Klasická otázka, ako dosiahnuť, aby Jezevčík uverejnil môj model v Modeláři. Všetci sa ju stále pýtajú a odpoveď od neho nie a nie prísť.  Spravím mu teda medvediu službu a odpoviem detailne za neho. Ako sám dobre vieš, musíš spĺňať 3 podmienky. Musíš vedieť obstojne stavať, dokázať výsledok pekne nafotiť a napísať k tomu všetkému zaujímavý text. Ako vidieť, nie je to žiadna atómová veda, dokonca ani jednu z týchto činností nemusíš vedieť úplne dokonale, každú z nich však minimálne nadpriemerne.

1. Dobre stavať – nemusiš byť druhý Šebesta či dokázať vystrúhať kompletný Tiger z lipovej doštičky. Doležité je ale, aby tvoj model neobsahoval základné školácke chyby ako nevytmelené medzery, krupicu na povrchu či striebriace obtlačky. Často počuť reči ako že len španielsky opatinovaný model má u Jezevčíka šancu. To je úplna hlúposť, ak je tvoj model pekný, čisto zlepený a zaujímavý predlohou, Jezevčík ho rád zverejní, nech je opatinovaný aj Tureckou školou.
2. Dobre fotiť – mnoho modelárov tento bod podceňuje,  zlepí dokonalý model, pootvára na lietadle všetky možné krytky vrátane popolníka v kokpite a výsledok  nafotí na modelárskom stole so šálkou kávy v pozadí... Ak nedokážete poslať fotografie modelu na neutrálnom bielom pozadí, ktoré si grafička Modeláře dokáže orezať, vaše šance na zverejnenie dramaticky klesajú. Ak si nie ste istí v postprocessingu fotografií vo Photoshope alebo inom grafickom programe, nechajte tieto úpravy radšej na ňu. Ak však spomínaný proces naštudujete a fotky upravíte vopred a dobre, vaše šance na zverejnenie sa naopak zvyšujú.
3. Dobre písať -  rovnako dôležitý bod. Mnoho modelárov postaví pekný model, dokonca ho slušne nafotí a text článku si nechajú na posledný deň štýlom „však niečo naklepem“. Potom z nutnosti vznikajú tie nudné znúdzecnosti ako „diel 50 som prilepil k dielu 24 sekundovým lepidlom“. Dobrý text však predáva rovnako ako pekne nafotený model. Ak píšete zaujímavé, vtipné či užitočnými a neokukanými postupmi naplnené články, čitatelia si vás obľúbia a zapamätajú. A to je presne to, čo Jezevčík potrebuje. Niektorých autorov rozpoznáte na prvý pohľad podľa štýlu písania, typickými príkladmi sú napríklad Martin Kováč, Jirka Ščučka či už legendárne články nenahraditeľného Davida Bílka - Freejacka, ktorý nás žial už opustil.

Ak spĺňate všetky uvedené body, ešte stále nemáte vyhraté. Najdôležitejšia vec je dokázať všetko spomenuté dodať v dohodnutom termíne. Najcennejšia vlastnosť autora píšúceho do Modeláře je pre Jezevčíka schopnosť dodržať dohodnutý termín, zvyčajne deadline do úzavierky čísla. Tu prichádza do praxe vhodné plánovanie, ktoré však dokáže z inak obľúbeného koníčka spraviť otravné „zamestnanie“ a nie každý o to stojí. Toto je vraj jedna z mojich silných stránok, ako som sa dozvedel od Jezevčíka „Stavať pekné modely dokáže mnoho modelárov, stavať na presný termín však len Zdeno Bugáň“

Zároveň existuje niekoľko tipov pre začínajúcich autorov :

-    nesnažte sa ako svoj prvý prezentovaný model stavať úplny modelársky mainstream ako napríklad nový Fw-190 od Eduarda, je takmer isté, že uvedený model už v tom momente stavia pre Jezevčíka jeden z jeho spoľahlivých, zavedených autorov a buďte si istý, že jeho stavbu uprednostní, ked mu ju sám pod nátlakom zadal

-    nechoďťe do priamej konkurencie so zavedenými „legendami“. Keď viem, že trebárs Doktor Šebesta stavia novinku od HPH, nebudem ju stavať, lebo šanca na zverejnenie je mizivá. Váš model by musel byť o dve triedy lepší, čo je nereálne a aj tak by Jezevčík jeho uverejnením riskoval, že sa mu „legenda“ zháčí, že model od neznámeho autora bol uprednostnený pred jeho veľdielom a ďalšie príspevky si rozmyslí. A myslíte si, že niečo podobné je Jezevčík ochotný riskovať? Nie je blázon, jeho to živí.

-    vyberte si najlepšie neokukaný, predlohou zaujímavý model, na ktorom sa dokážete predviesť, ideálne nejakú limitovanú resinovú stavebnicu, nie však niečo čo sa ťažko stavia, postup toho ako som polovicu stavby tmelil spáry a druhú polovicu prerábal z Evergreenov úprimne nikoho moc neberie.

-     Ak píšete v slovenskom jazyku, nájdite si niekoho, kto vám spraví jazykovú korektúru ešte pred odoslaním článku. Poslať neskorigovaný text Jezevčíkovi do Modeláře znamená risk toho, že ho nielen neopraví, ale niekoľko výrazov takmer iste „počešťí“. Ak je článok v slovenčine, snažte sa mu ho poslať už po korekcii s veľkým fontom tučným písmom doplnenou poznámkou „Neopravovať!!!!“ Mne moje články koriguje moja drahá priateľka, ktorej touto cestou nie prvýkrát ani naposledy skutočne ďakujem. Čítať recenziu na 6 rezinových sád pre nemeckú ponorku nie je práve ideálna predstava príjemne stráveného nedeľného večera.

Zároveň je nutné upozorniť na niekoľko špeciálnych schopností, ktorými je charakteristický šéfredaktor Modeláře Jezevčík – Jindra Šterbáček. Občas sa stane, že na vaše maily proste nereaguje. Nie je to tým, že by niečo proti vám mal, proste na to zabudne. Ďalším jeho špecifikom je, že keď mu napíšete do emailu dve a viac otázok naraz, odpoveď vám príde len na prvú z nich. Doteraz som nepochopil prečo, ale stáva sa mu to pravidelne. Ako poslednú vec musím upozorniť na zaužívaný rituál všetkých nových aj zavedených autorov Modeláře. Ak máte cestu do Prahy, pozvať šéfredaktora na rýchly obed do Café Imperial je už štandardnou príjemnou povinnosťou.  

Stavba modelu do časopisu nie je vôbec jednoduchá záležitosť

Aké je tvoje zamestnanie?

Momentálne pracujem ako externý kontraktor – programátor/web developer pre Hewlett Packard Enterprise. Neviem či si postrehol, ale pôvodné HP sa asi pred mesiacom rozdelilo na dve samostatné spoločnosti HP Inc. a Hewlett Packard Enterprise a ja pracujem na projekte zabezpečujúcom uvedený proces následného plynulého procesu rozdelenia z pohľadu webových služieb HP. Tento zložito opísaný termín predstavuje v ľudskej reči niečo ako 6 hodín programovania v PHP/MySQL/JavaScript a 2 hodiny Skype meetingov s americkou stranou denne.

Ako sa ti darí splniť pracovný, osobný život a aktivity spojené s modelárstvom?

Osem hodín môjho klasického dňa zaberá vyššie uvedená práca. Výhodou je, že ju mám formou home officu, som si vcelku pánom svojho času až na jeden detail. Keďže posledné meetingy s US stranou musíme vždy prispôsobiť ich času, prácu končím najskôr okolo 18.00. Z tohto dôvodu začať pracovať skôr ako od 10.00 je zbytočné. Napriek tomu vstávam ráno skoro, pravidelne niečo okolo 6.30, pričom už o 7.00 som vo fitness centre. Pri mojom zamestnaní sedím celý deň za počítačom, pri lepení za modelárskym stolom, preto sa nedostatok pohybu snažím kompenzovať každé ráno pravidelným cvičením.  Priemerne denne venujem hodinu a pol silovému fitness tréningu a hodinu kardio tréningu, nasleduje spomínaných 8 hodín práce, navarím niečo na večeru (čo je mojím ďalším vášnivým koníčkom mimo stavania modelov), povenujem sa priateľke, idem sa vonku prevetrať  a potom sadnem na 2-3 hodiny za modelársky stôl tak často a pravidelne ako to ide.